Úprimnosť vs. Slušnosť

Autor: Filip Gerát | 6.2.2016 o 15:19 | (upravené 6.2.2016 o 21:44) Karma článku: 4,30 | Prečítané:  518x

Väčšina z nás má v hlave aspoň hmlistú predstavu o ideálnej morálke. Z morálky však priamo vyplýva etika. Je vôbec ideálna etika možná?

Predstavte si obyčajný rozhovor medzi Jakubom a Matejom. Matej si kúpil nové topánky a Jakubovi sa nepáčia. Topánky sú už kúpené a nosené, už sa nedajú vrátiť. Matej sa pýta Jakuba, čo si myslí o jeho nových topánkach.

Jakub má teraz možnosť vybrať si, koľko dielov slušnosti a koľko dielov úprimnosti do svojej odpovede vloží. Škála je niekde od „Kámo, fakt odporné!“ po „Kámo, fakt super!“

Existujú ľudia, ktorí slušnosť považujú za zbytočnú a úprimnosť je ich najvyššou hodnotou. Podľa nich by Kubo mal jednoznačne vyjadriť svoj názor. Problémom je, že ak Maťovi záleží na Kubovom názore, bude sa v tých topánkach cítiť menej sebavedomo, a tým pádom bude pôsobiť menej atraktívne, ako keby mu topánky pochválil.

Moralisti budú zastávať názor, že Jakub by mu mal povedať, čo si o tých topánkach myslí, ale tak, aby bol pri tom slušný. Problém so sebavedomím ostáva.

Alibisti by považovali za najsprávnejšie, keby Kubo odpovedal takým spôsobom, že by teoreticky neklamal, ale Matej by to nepochopil a myslel si, že Kubovi sa topánky páčia. Týmto spôsobom sa Maťo nenahnevá, bude sebavedomý a Kubo si bude môcť hovoriť, že neklamal.

Klamári nevidia problém v tom, keď niekto nie je úprimný. Kubo by mal podľa nich v ideálnom prípade zvoliť maximálnu slušnosť a žiadnu úprimnosť.

 

Klamári

V dnešnej spoločnosti, keď je v mnohých profesiách vyžadovaná maximálna slušnosť a osobné životy sú súkromné, je veľmi moderné byť klamárom. Napriek tomu si myslím, že pre človeka 21. storočia je veľmi nevhodné byť klamárom, pretože sám človek sa cíti lepšie, keď neklame.

Patologickí klamári majú za kamarátov väčšinou ďalších patologických klamárov a ich vzťahy bývajú neverbálne založené. Celý ich vonkajší život sa točí okolo toho, čo komu a kedy povedali, a keď už to nezvládnu, klamstvo sa prevalí a vznikajú hádky a ďalšie množstvá problémov. Malé a svetlé klamstvá síce zachraňujú situácie z krátkodobého hľadiska, je však veľmi pravdepodobné, ak nie priamo nevyhnutné, aby pravda vyšla na povrch, čo v konečnom dôsledku pokazí klamárom ich vzťahy.

Ľudská potreba vyjadriť a zdielať svoje emócie a názory, sa pri potláčaní často premietne do ohovárania, ktoré už ani nie je slušné.

Blízke kamarátstvo je pre klamárov prakticky nemožné, a tým sa človek vzďaľuje od spoločnosti a môže ľahko upadnúť do depresií a úzkosti.

Alibisti

Táto skupina ľudí je medzi inteligentnými ľuďmi veľmi rozšírená. Človek sa presvedčí, že neklame, čím môže byť jeho svedomie pokojné, a keď pravda vyjde na povrch, môže vždy reagovať:

„Ale ja som nepovedal, že ...“

„To nie je moja chyba, že si to nepochopil.“

Okrem ohovárania problém môže nastať aj, keď človek prestane byť úprimný voči sebe. Ľahko sa stane namysleným, a keď mu to raz dôjde, že nie je tým, kým si myslel, prichádza úzkosť a depresia.

Ďalším výrazným rizikom je nezastaviteľné rozmýšľanie. Myšlienky na budúce sociálne interakcie, kde sa budú musieť vyhnúť pravde, môžu zamestnávať človeka neustále. V takomto stave je veľmi náročné cítiť čokoľvek iné okrem strachu a stresu, a tým automaticky zamedzujú cítenie lásky alebo radosti, čo sú emócie nevyhnutné pre náš „pocit šťastia“.

Moralisti

Moralisti obetovali veľa svojho času posudzovaním vnútorných motívov človeka a vytváraním racionálneho konceptu ideálneho človeka. Keď si niekto myslí, že podobný koncept má, neubráni sa sústavnému posudzovaniu a v konečnom dôsledku odmietaniu ľudí, ktorí nespĺňajú ich kritéria, čo môže viesť k osamelosti, depresiám a úzkosti, neustálej nespokojnosti so svetom a nevďačnosti za svoj život.

Ďalším problémom je, keď človek nie je schopný spĺňať štandard svojho konceptu. Výčitky svedomia a malé sebavedomie sú prakticky nevyhnutné.

Moralisti sú presvedčení, že takýto koncept musí existovať. Ja sa pýtam, aké sú priority pre vytváranie tohto konceptu. Ak to je nezraňovať iných ľudí, tak už len v jednoduchom prípade Mateja a Kuba je takmer nemožné.

 

Ultrupisti

Keďže som nenašiel žiadne označenie pre ľudí s potrebou byť vždy maximálne úprimný, a samých seba označujú jednoducho „úprimný“ vymyslel som pojem „ultrupista“, kombinujúci ultra a truth (angl. pravda), s klasickou príponou -ista.

 

Títo ľudia vychádzajú medzi sebou výborne, keď sú si dostatočne podobní. Vzťahy môžu byť blízke a vrúcne. Problém je absolútnom neporozumení ostatných ľudí. Ultrupisti neustále zraňujú ostatných ľudí naokolo, a hovoria, že to je ich problém, sloboda slova.

Ľudia sú súcitné bytosti a preto len človek dostatočne uzavretý pred svetom môže byť šťastným ultrupistom. Alebo sa tiež môže cítiť osamelý a odmietnutý svetom, čo môže viesť k depresiám a úzkosti.

Byť ultrupistom je neuveriteľne náročné. V profesionálnom živote skoro až nemožné. Môžu však v sebe cítiť akýsi pocit čistoty, ktorý je na nezaplatenie.

 

Slová na záver

Hovorí sa, že väčšina konverzácie je neverbálna. Dôležitejšie ako konkrétne slová, je pocit ktorý do svojich konverzácií vkladáme. Ak si ceníme druhého človeka a máme ho radi, intuitívne vyjadríme to čo sme chceli a druhý človek intuitívne pochopí, že ho nechceme uraziť.

Ak existuje ideálna etika, mala by sa zaoberať vnútorným nastavením a nie pravidlami, pretože každá situácia je natoľko unikátna, že nie je možné ju racionálne obsiahnuť.

Cítiť lásku pri všetkých našich konverzáciách je nemožné, ale dajme si záležať, aby sme ju aspoň pri tých dôležitých cítili.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?