reklama

Hlava 22 sa sťahuje

(Beletrizovaný dojem z koncertu Džez v Príbehoch) Som hudobný nástroj. Vždy prístupný, čakajúci len kým ma človek schytí a obohatí priestor o tak krásne vibrácie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

A niekedy, v poslednej dobe až často, nás chytajú ľudia, ktorí sú nami nadšení a my nimi, no len čo prídu na to, ako zložité je z nás dostať niečo krásne, odložia nás v lepšom prípade na poličku, v horšom kamsi do pivnice.
Mne sa však stalo niečo veľmi smutné, priam odporné. Zobrali ma s množstvom starých nástrojov a zavesili na strop.

Viete si to predstaviť? Zapadáte prachom v úložnom priestore konzervatória a zúfalo túžite aby vás chytil do rúk absolútne ktokoľvek; neskúsený mladý netalentovaný hlupák, len aby som mal pocit, že som na ešte aspoň na niečo dobrý. A oni ma zoberú, talentovaní, krásni ľudia, naložia do dodávky, odvezú do priestoru a ja, naivná trubka si myslím, že konečne budem môcť zalievať priestor vlnami, keď tu zrazu ma zavesia na strop. Za akým účelom?! Viete si to predstaviť?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Priestor upravovali dlho. Okrem mňa tu povešali mnoho iných nástrojov, každý rozdielny. Viseli sme tu v kolektívnom nemom hneve. Každý z nás čakal, kedy to už niekto z nás nezvládne a zakričí na všetkých: "Hej! Čo to robíte? To nesmiete! Ved to nemá zmysel!" No ničoho sme sa nedočkali. Viseli sme tu ako trofeje akýchsi bláznov. To bolo ale všetko len krátko predtým, čo som to konečne pochopila.

Do podzemného priestoru sa nahrnuli ľudia, posadali si za stoly a na pódium vyšli iní. Nikoho sme nepoznali a ten magický ruch ľudských rozhovorov, miestami prerušený hlasným smiechom nejakej ženy. Boli sme zmätení: "Slúžime tu na výsmech?" Pýtali by sa niektorí, keby mohli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Počuli sme kroky ako niekto prešiel na pódium. Nevedeli sme kto, až kým zaznel ten pôvabný hlas. Speváčka. Bolo medzi nami cítiť vzrušenie a tuba nadšením skoro praskla, len ja hlúpa trubka, som to pochopila až keď zazneli prvé tóny.

Stali sme sa vďačnými pozorovateľmi a objektami uznania v priestore, ktorý navštevovali naši majstri, takí ako tí, ktorí nám kedysi dávali dušu.

A hrali. Konečne sme cítili znovu tie krásne melódie, ten pocit kolektívnej energie, kolektívneho ducha, ktorému rozumieme.

Iste, nie vždy sa to podarilo. Nie vždy cítili všetci to búrlivé more plné lásky a radosti zo života, alebo tie melancholické chvíľky, keď hudobník trhá svoju dušu pred divákmi, ale dialo sa to. Bolo to tu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A dnes večer s kvartetom Jany Gavačovej a hosťami Luciou Lužinskou a Borisom Čellárom bol prekrásny. Dolieha na nás zvláštny pocit, že toto krásne obdobie končí a Hlava 22 sa presúva do nových priestorov.

Dúfame, že nás tu nenecháte a vezmete so sebou.

S pozdravom,
Vaše visiace nástroje

Filip Gerát

Filip Gerát

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študent TU Wien, Medieninformatik Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu